Martha Bielska

2. kapitola: Predĺžená prítomnosť

   Zbalil som si veci a hnal som sa autom na letisko. Prišiel som práve včas na to, aby som si stačil vyzdvihnúť letenku a nastúpiť do lietadla, smerujúceho do Peru. V zadnej časti lietadla som si sadol k okienku a prepadla ma únava. Nedokázal som sa uvoľniť. Zrazu som bol z tej cesty nervózny a mal som neistý pocit. Nebolo to príliš bláznivé odísť takto bez prípravy? Kam pôjdem v Peru? S kým budem hovoriť?

   Dôvera, ktorú som pociťoval pri jazere sa rýchlo zmenila na skepsu. Prvý vhľad i myšlienka kultúrnej trasnformácie sa mi znova zdali blúznivé a nerealistické. Myšlienka Druhého vhľadu sa mi zdala rovnako nepravdepodobná. Ako by mohla nová historická perspektíva upevniť naše vnímanie týchto zhod okolností a udržať ju v obecnom povedomí všetkých ľudí?

   Možno to bude zbytočná cesta, pomyslel som si. Možno sú to vyhodené peniaze. Avšak nebude to žiadna škoda. (V lietadle zbadal asi 45-ročného muža s tmavohnedými vlasmi. Pripadal mu povedomý. Ale nebol to jeho známy. Začul ho ako sa rozpráva s jedným mužom z obsluhy o Rukopise.)

   Onemel som. Hovoril snáď o tom istom Rukopise? Išiel som na záchod a pokúšal som sa rozhodnúť čo urobím. (...) Najskôr som bol rád, že som sa toho muža nespýtal, čo tým myslel. Ale potom som začal myslieť na vzrušenie, ktoré som cítil pri jazere. Čo keď tento muž skutočne má informáciu o Rukopise?  (Priamo za tým mužom bolo voľné sedadlo. Povedal letuške, že sa chce premiestniť.)

   Po niekoľkých minútach som mu zaklopal na rameno. "Prepáčte," povedal som. "Počul som, že spomínate Rukopis. Hovorili ste o tom, ktorý našli v Peru?"

   Muž sa zatváril najskôr prekvapene a potom ostražito. "Áno, o tom," odpovedal váhavo.

   Predstavil som sa a vysvetlil som mu, že jedna moja priateľka bola práve v Peru a informovala ma o existencii Rukopisu. Očividne sa uvoľnil a predstavil sa mi ako Wayne Dobson, asistent katedry histórie z newyorskej univerzity. Ako sme spolu hovorili, všimol som si podráždený pohľad muža sediaceho vedľa neho. 

   "Videli ste Rukopis?" spýtal som sa profesora.

   "Niektoré jeho časti," povedal. "A vy?"

   "Nie, ale priateľka mi povedala o Prvom vhľade," Muž vedľa mňa sa posunul na sedadle.

   Dobson sa na neho pozrel. "Prepáčte, pane. Viem, že vás rušíme. Nevadilo by vám, keby sme si vymenili sedadlá?"

   "Nie," povedal muž. "To by bolo lepšie." (Vymenili si miesta.)

   "Povedzte mi, čo ste počuli o Prvom vhľade," nabádal ma Dobson.

   "Myslím, že Prvý vhľad je uvedomenie si tajomných zhod okolností, ktoré menia život človeka, a vycítenie toho, že v tom hrá rolu nejaký iný proces." Keď som to hovoril, pripadalo mi to nezmyselné.

   Dobson si všimol, že sa cítim nesvoj. "Čo si o tom vhľade myslíte?" spýtal sa.

   "Neviem," povedal som.

   "Úplne to nesedí nášmu modernému zdravému rozumu, že nie? Necítili by ste sa lepšie, keby ste celú tú myšlienku pustili z hlavy a vrátili sa k premýšľaniu o praktických záležitostiach?"

   Zasmial som sa a prikývol som.     

.